Život nám niekedy pripraví nečakané a smutné situácie,ktoré nás poznačia na celý život.Zuzanu inšpiroval k napísaniu varovného príbehu pre dievčatá jej vlastný osud.Zamysli sa nad tým,či si dostatočne dávaš pozor na samú seba...

Aj kedˇsa väčšina žien bojí násilia a prepadu , väčšina sa s ním nestretne. V reále je to iné v ako detektívnych filmoch a románoch. Život je v skutočnosti veľmi nespravodlivý , jeden človek si žije v normálnom svete, iný je konfrontovaný zo skutočnosťou ako v hroznom horore. Tak toto sa prihodilo aj mne:

Mala som 13 rokov a bola som decko, jedináčik v rifliach a novom pulóvri. S rodičmi sme boli na návšteve v Košiciach u strýka a tety na sídlisku pri rieke Hornád a ja som šla ako už neraz sa pozrieť na rieku, ktorú doma nemôžem vidieť. Bola som tam veľakrát predtým a nikdy sa mi nič nestalo.

A vtedy bola nedeľa poobede a pri rieke som videla sa prechádzať ľudí , psov a vôbec som sa nebála. Nevedela som, že mám mať strach, lebo si mňa ako obeť vystriehol starec, ktorý mal úmysel mi ublížiť, lebo v ten pekný nedeľný deň, keď som sa vracala po chodníku od rieky prešiel oproti mne malý chudý dedko, ktorý sa tak po troch krokoch za mnou obrátil , chytil pravou roku pod krk a ťahal dolu svahom k rieke.

Dnes si na to pamätám len matne a aj písať o tom je mi stále odporné, dedo sa na mňa zvalil celým telom , obchytával ma rukami a bozkával ústa. Ja som sa bránila, kričala o pomoc a odsúvala tie hnusné ruky, mala som 13 rokov a žiadny chlapec ma ešte nechytil ani za ruku. Hrala som sa s bábikami a rada čítala romány od Julesa Verna.

Tam nikto nepísal čo mi hrozí za nebezpečenstvo od starého muža, ktorý bol zjavne bez všetkých zábran a bolo mu jedno čo mi urobí. Nevedel mi rozopnúť zips na rifliach tak s tým prestal a pretože som sa naďalej bránila ako divá, zahryzol mi do vrchnej pery, lebo zuby som mala ,keď som nekričala zatnuté a tvár odvrátenú.

Celé toto trvalo možno 5 minút, možno kratšie, ale pre mňa to bol hrozne dlhý čas , kým starý prestal, pochopil , že vzbudzujem pozornosť mojim krikom, lebo ako som neskôr videla ľudia otvárali okná a niektorí ľudia bežali smerom ku mne. Konečne ma pustil a utekal smerom od rieky, ja som sa roztrasene zdvihla , s krvavými ústami a oblečením zeleným od trávy som vyzerala dosť doriadená.

Z okna na mňa niekto kričal, či mi ublížil, ja som zakývala, akože nie. Bolo mi hrozne . Ľudia boli na oknách, balkónoch a živo diskutovali a ja som sa strašne zľakla ako to poviem našim, to bude hanba. Chlapcom čo pribehli ku mne som len kuso odpovedal, že nič to nie je, že chcem ísťdomov. Chcela som byť sama, tak hrozne som sa ich hanbila! Ťažko možno pochopíte moje myslenie, ale bola som decko, ktoré vlastne ani nevedelo, čo starý chcel, vedela som, že mi chce ublížiť, ale ako to som presne nevedela.

To že to vzbudilo toľko pozornosti mi vadilo snáď ešte viac ako samotný čin. Do vreckovky od starkej som si vyutierala tvár a pri mláke čistila rifle o trávy, trochu to pomohlo a keď som sa pozrela v už v tetinom byte do zrkadla okrem opuchnutej pery nebolo skoro nič vidieť, ich bytovka bola asi dvesto metrov od miesta kde sa to stalo, takže nevedeli o ničom.

My sme bývali v inom meste a tak v ten deň sme sa odviezli domov bez toho a by sa niekto niečo dozvedel.Naši sa nedozvedeli pravdu nikdy a ja som svojich démonov musela riešiť sama, tak ak vždy, bola som introvertný jedináčik, čo sa radil s knihami a pozeral sám na telku. A knihy mi aj postupne ozrejmili, čo chcel starec urobiť a čo by sa mu podarilo, keby som sa aktívne nebránila.

Ten môj krik a moje slabé ruky dostali v tom strachu veľkosť a inak slabé ručičky sa vzopreli voči tým jeho hnusným rukám a môj krik bolo počuť ďaleko, lebo starý mi nezapchával ústa,,z dôvodu, že ma oblápal. Keď mi časom došlo v plnej miere čo sa mi mohlo stať, tak som nato veľmi dlho nechcela vôbec myslieť, vyhýbala som sa myšlienke na ten teplý deň s hrozným dedom a najmä myšlienke na ten možný hrozný koniec.

Dedo ušiel do svojho zúfaleho života a teraz je na sto percent mŕtvy. Jeho tvár si nepamätám , len akýsi odporný obrazec. Ja som dávno dospelá a mávam niekedy hrozný sen , kedy ho vidím pri svojej tvári a z úst mi znovu tečie krv. Poznačilo ma to navždy, nemám rada starých mužov, aj keď sú bez viny a majú IQ Alberta Einsteina.

Nemám rada tečúcu rieku, bojím sa chodiť von po 18 tej hodine a a j teraz! sa večer ak musím byť vonku obzerám okolo seba. Domov ma musí vždy niekto odprevadiť až po vchodové dvere.
Nikdy som to nikomu nepovedala, je to vo mne. Až teraz to viete, zostalo to navždy vo mne, som introvert a hoci je deň mám strach z cudzích mužov, ktorých nepoznám.

Zuzana

ZDROJ